Exotika zvaná Anglicko

Autor: Kristína Fedáková | 27.11.2016 o 8:33 | Karma článku: 5,00 | Prečítané:  1404x

Krajina ktorá učarovala mnohým. Londýn, Kráľovná, Beatles, Stonehenge, Shakespeare, fish&chips... Vie ešte vlastne niečím prekvapiť? Mna prekvapila. Zažila som si tam totiž svoj prvý kultúrny šok. 

To že sa dá zažiť Anglicko bez čaju o piatej, „toasts done on one side“, a čo hlavné - bez Angličanov, som zistila už pri prvej letnej brigáde v tejto krajine. Úsmevne spomínam na prvý deň v práci za pásom s dvoma Poliakmi a jedným Slovákom, kedy mi ten môj úsmev poriadne zmrzol a v duchu som nadávala na zbytočne strávené hodiny angličtiny. A tak som sa v Anglicku za dve letá po sebe zdokonalila v poľštine... no čo, veď aj to je cudzí jazyk. Keďže sa však pred Brexitom libra ešte stále oplatila, s lietadlom som to mala na skok a hovorí sa že do tretice všetko dobré, zamierila som tam za prácou ešte raz.

Moje prvé kroky smerovali, ako inak, do agentúry. Pre tých, ktorí máte skúsenosť s anglickými „agencies“, viete o čo ide. Je to systém, kde si zamestnávateľ nehľadá zamestnancov sám, ale platí na to agentúry, ktoré mu týchto ľudí sprostredkujú. Pre nás, obyčajných smrteľníkov, to znamená to, že prídeme do agentúry, vyplníme 100 stranový formulár, zájdeme na školenie, a v tom lepšom prípade nás hneď v nasledujúcich dňoch pošlú do práce... vo väčšine prípadov do fabriky. A vy sa tešíte, lebo zrazu aj nezmyselné lepenie nálepky BEST PRICE na voňavky, dáva za minimálnu mzdu 8,50€/hodinu nejaký zmysel. 

Tak som si už po tretíkrát v živote sedela v jednej takejto agentúre. Vypĺňala som údaje, čítala s porozumením informácie o bezpečnosti typu „po schodisku sa chodí vždy po jednom schode“, a popri tom v mysli precvičovala poľštinu. Z tejto vysoko synchronizovanej činnosti ma vytrhol rozhovor jednej tmavšej dvojice oproti:

žena: „A poslouchej, Honza není v base?“
muž: „Ale neee.“
žena: „To jsem překvapená. On tady nechodí taky kradnout?“

Českí cigáni mi spravili deň, a i keď nezvyknem byť škodoradostná a Čechov mám vo všeobecnosti rada, v tej chvíli som bola rada hlavne za to, že takúto reklamu robia títo spoluobčania v Anglicku Čechom a nie nám. 

Mala som šťastie a hneď pri odovzdávaní formulára mi oznámili, že pre mňa majú prácu. A tak som si ďalšie ráno o 5:30 oblečená v reflexnej veste pred budovou obohnanou žiletkovým plotom mohla v daždi zakričať: VIVAT FABRIKA! 

Kultúrny šok

Vo fabrike ma vedúci smeny postavil k privátnemu stolu a vysvetlil ako a kde lepiť nálepky na už spomínané voňavky. Keďže sme mali hodinové kvóty (ktoré nám naši nadriadení poctivo kontrolovali), zo začiatku som nemala čas doslova na nič. Po pár hodinách sa mi však práca zautomatizovala a ja som konečne stihla zodvihnúť hlavu od práce. V tom mi došlo, že všade okolo mňa boli ľudia tmavšej pleti. Prevládali Pakistanci a konkurenciou im boli Českí cigáni... akosi som sa cítila v menšine. Naozaj som v Anglicku? Tam som zrazu pochopila, čo myslel môj kamarát (ktorý tu žije) keď povedal, že je tu veľmi veľa prisťahovalcov z východu. A nemal na mysli „vychodňarov“ :) 

Aby bol môj kultúrny šok z Anglicka o niečo autentickejší, bývala som počas týchto mesiacov v arabskej štvrti. Denne som teda chodila okolo mešity a stretávala chlapov v tunikách so starostlivo pestovanými bradami. Vo výkladoch som si „nevyberala“ zo svadobných bielych/maslových/slonovinových/smotanových šiat, ale pestrofarebných kamienkami vybíjaných tuník, na billboardoch sledovala akého Aliho Mohammeda voliť, či ktoré Bollywoodske filmy teraz fičia. Nákupné centrá boli zmesou ľudí všemnožnej farby pleti a pestrej ukážky oblečenia - od tých čo na sebe nemali „skoro nič“, až po tie v čiernom, ktoré svetu naopak neukázali skoro nič zo seba. 

Prvé týždne boli ťažké a nebudem vám klamať o tom, že som spočiatku nehľadala za každým tradične oblečeným moslimom atentátnika či nerozmýšľala o tom, ktorá skupina chlapcov ma prepadne a znásilní za ďalším rohom. Postupne však moje obavy opadávali. Život tam šiel rovnako rýchlym tempom ako všade, a nemalo zmysel zapodievať sa takýmito negatívnymi myšlienkami - dni boli totiž sychravé aj bez toho.

S moslimami som tam, napriek všetkým negatívnym mediálnym rozruchom a televíznym správam, nemala žiaden problém. Teda, ak nepočítam tlačenicu v „prayer room“, ktorú mali vo fabrike vybavenú koberčekmi... taký kríž by som tam napríklad hľadala márne. Zažila som veľa situácií, v ktorých som sa však utvrdila v tom, že v prvom rade sme ľudia - bez rozdielu od farby pleti či vierovyznania. Jeden moslim sa ma napríklad zastal v práci keď ma chceli bezdôvodne vyhodiť. Iný mi dal prednosť na prechode pre chodcov, a ešte mi aj zamával. Kolegyňa (moslimka) povedala ako sa bála svojho prvého dňa v práci, alebo ako si želá aby si jej deti našli za partnerov tiež moslimov (rovnaké vierovyznanie). Jednoducho riešili rovnaké veci ako my!

No a keď som si už myslela, že inú kultúru ako-tak zvládam, zastavila predo mnou jeden večer na ceste z práce BIELA dodávka. Vystúpil z nej starší tradične oblečený moslim a moje myšlienky mi hneď zalietli do kadejakých hrôzostrašných scenárov. Nakoniec sa ani neodpálil, ani nekričal Allahu Akbar. Vyšiel z auta a... poškrabal sa na zadku. Koniec. V duchu som sa smiala. Toto je moja lekcia o predsudkoch :) 

Veľa týchto ľudí tam prišlo kvôli lepším životným podmienkam, práci či za rodinou a ja tu nie som na to, aby som ich súdila alebo posielala kade-ľahšie späť domov. Len mi je ľúto, že si Európa nezachováva svoju tvár. Že Anglicko už nie je tým čo bolo, a že za 3 mesiace som sa tam naučila viac o Pakistane, ako o Anglicku samom. Chválabohu, aspoň to počasie je tam stále rovnako anglicky-daždivé. Len kto vie ako dlho...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

KOMENTÁRE

Keď je prezident Zeman bojovníkom za pravdu

Najnovšie ocenenie je mnohým Čechom na smiech.


Už ste čítali?