TURECKO, diaľkový autobus Izmir-Çanakkale, 9:10
Nesvojo sa mrvím na sedadle pri okne. Čo na mňa toľko pozerá? Presunul sa k ďalšiemu pasažierovi a opäť mi venoval rozpačitý pohľad...
Keď ku mne konečne pristúpil stevard s otázkou čo z ponuky si dám na pitie, s povzdychom som po anglicky povedala: „Prepáčte, nerozumiem po Turecky". Jeho povzdych mi zase naznačil, že on je na tom rovnako s angličtinou. Bezradný výraz mu však po pár sekundách zmizol, a ja by som odprisahala že som mu v tej chvíli videla nad hlavou „zasvietiť žiarovku".
Stevardov náhly šprint do stredu autobusu ma zarazil a nechal v očakávaní. Keď zastavil a začal z chladničky na svoj pultík (20x30cm) vyťahovať všetky druhy vôd z ich ponuky, skoro som pukla od smiechu.
Vualaaa?! Rozhodil rukami nad zbierkou fliaš a naznačil mi nech mu naznačím, čo teda budem piť. S výrazom zadosťučinenia mi priniesol mnou vybratý vychladený pomarančový džús, no a aby sme predišli podobným jazykovým incidentom, ten džús do mňa bez ďalších zbytočných otázok lial počal celej 6-hodinovej jazdy autobusom. Vziac do úvahy môj level turečtiny mi nezostávalo nič iné ako naliaty pohár vždy prijať a vysúkať pri tom tú jednu z 10-ich tureckých fráz, čo som sa za pár dní stihla naučiť. Teşekkürler, v preklade ďakujem.
Asi hodinu pred príchodom do Çanakkale som stevarda pri sebe zastavila, aby som mu na mobile ukázala text v turečtine, ktorý mi napísal môj turecký kamarát. Stálo v ňom, že chcem v meste vystúpiť v prístave. Stevard súhlasne prikývol, a ja som mohla starosť „čo ak zle vystúpim" konečne dostať z hlavy. Bezstarostne som si teda ďalej užívala výhľad na more až dovtedy, kým som pri sebe periferne neuvidela svietiť mobil. Otočila som sa a a vedľa mňa stál od ucha k uchu vysmiaty stevard ukazujúc mi google prekladačom preloženú frázu:
Stevard (google prekladač): „Odkiaľ si?“
Ja: „Slovensko.“
Stevard (google prekladač): „Z kadiaľ cestuješ?“
Ja: „Izmir.“
Stevard (google prekladač): „Kedy sa vraciaš späť do Izmiru?“
HA! Akou jednoduchou frázou mu asi tak vysvetlím, že v Turecku som len na výlete a o pár dní sa vraciam späť na Slovensko? Odhodlane som teda vytiahla mobil aj ja a do prekladača spísala odpoveď... klik. PRELOŽIŤ DO TUREČTINY. Hneď som mu strčila mobil pod nos. Zamyslene prikývol a dal sa opäť k vyťukávaniu na mobile. Takúto tichú konverzáciu s občasným „uhm" sme viedli asi 20 minút. Neviem či tomu už niekto vymyslel názov, ale „živý čet" je celkom výstižné. Jedna z jeho výhod? Netreba používať emotikony... emócie môžte sledovať priamo na tvári toho druhého :)
Po istom čase stevard ukázal prstom pred seba a povedal: „Çanakkale prístav - konečná.“ Do ruksaka mi nahrnul lacné sladkosti, ktoré mi ponúkal ako občerstvenie počas cesty, a jeho pohostinnosť som samozrejme neodmietla. Ešte ma stihol pozvať na návštevu do Istanbulu kde býval, a potom sme si už len zamávali na pozdrav. Z autobusu som vystúpila s úsmevom na tvári a slovami mojich kamarátov v mysli:
„Tebe sa cestuje, keď vieš po anglicky".
Takže ak nevieš používať cudzí jazyk, nepúšťaj sa do sveta? Hlúposť! Zdá že sú chvíle, kedy ti ani cudzí jazyk nepomôže. Hlavné je sa nebáť použiť ten svoj... o zvyšok sa postará prekladač.